Zápis dňa: 16.10.2001

Vstal som o 8:00. Hnačka nepoľavila, našťastie, ale nemám kŕče ani nemusím každú chvíľu na WC. Ešte si dobre pamätám z Afriky, aké to môže byť hrozné. Rozhodol som sa šupnúť do seba jeden Reasec, 2 čierne uhlia a vitamín C.

Zbalil som veci a vyrazil na stop do mesta Tatvan. Hotelier sa tváril, že pochopil čo sa pýtam. Niečo mi načmáral na papier a ja som to radšej vzdal, lebo ma nepresvedčil, že odpovedá na moju otázku, ako sa dostať na výpadovku z mesta.

Vykročil som smerom doľava. Každý smer by bol teraz dobrý, lebo som nemal ani tušenie, ktorým to mesto Tatvan leží. Zanedlho som zazrel drahý 6 hviezdičkový (teda podľa ich hodnotenia) hotel. Pred hotelom stál poslíček v špinavej červenej uniforme, za ktorú by sa hanbil aj náš mäsiar. Potešil som sa, keď mi odpovedal obstojnou angličtinou.

Hneď, keď sa dozvedel, že som zo Slovenska vedel, že peňazí nemám nazvyš. Priniesol mapu mesta a vysvetlil mi, kde sa dá stopovať. Hotel vraj stojí 100USD/noc, ale teraz, mimo sezóny, by som ho dostal za 50USD/noc. Mapu mi nemohol dať, lebo ju predávajú na recepcii, trochu som sa tomuto tvrdeniu divil, kedže do nej písal a bola k tomu aj roztrhnutá. Možno im už dávno nikto nezaplatil, ani tých 50USD a toto bola ich jediná mapa. Ale milý bol. Po chvíľke konverzácie, ma odprevadil k dolmušom (zdieľané taxi) a niečo povedal okolo sediacim, čaj popíjajúcim chlapom. Ukázali mi, že si mám sadnúť a čakať. Dolmuše prichádzali, odchádzali, ľudia naokolo sa menili a mňa si nikto nevšímal, nikto mi nič nevravel. Už som myslel, že sa na moju maličkosť zabudlo. Kúpil som si za 100.000Lír (3Sk) rožok, chrúmal ho a na papier načrtával z pamäti mapu v nádeji, že aspoň tak sa dozviem cestu aj od iných ako od pomerne vzdialeného poslíčka. Obavy, ako už veľakrát, boli zbytočné.

Zrazu prišiel dolmuš, vynorili sa zo traja ľudia, ktorí mi všemožne ukazovali, že toto, je ten pravý. Lístok stál 300.000Lír (10Sk). Dolmuš ma vyviezol na okrajovú cestu smerom na Tatvan. Bola tam zastávka pre dolmuše a autobusy, tak som kúsok prešiel peši. Zastavovali ma deti a niečo pokrikovali. Zatiaľ len tu, v Diyarbakir ľudia žobrali peniaze. Je to dôkaz, že turistov sem chodí veľa.

Len som vystrčil ruku a už mi zastavila cisterna. Boli v nej dvaja Kurdi. Vodič bol úplný šialenec. Jednou rukou jedol slnečnicové jadierka, druhou šoféroval, do toho si spieval a predbiehal všetko pred sebou a to mal plnú cisternu benzínu. Vysadil ma za vojenskou kontrolou, ktorú na drzovku obišiel, snáď vedel, že môže.

Zase som nestál ani 5 minút a vzal ma iný kamión. Kurd nevedel po anglicky, stále sa usmieval. Na jednom mieste mi kúpil pepsi colu, aj keď som sa tomu bránil. Nakoniec ma vyhodil na križovatke Bitlis-Batman. On šiel ďalej do Batmanu, kde sú vraj nádherné jaskyne.

Zase som nestál viac ako 5 minút a zastavil mi podomový predajca chladničiek. Mladý chalan v obleku a s požičaným autom. Vedel anglicky a zobral ma do malej dedinky, kde bolo pri stope pekelné teplo.

Naštastie už po 10 minútach mi zastal kamión, ktorý pár metrov predo mnou vyložil iného domorodého stopára. Boli tam dvaja Kurdi, jeden 30 ročný, sám sa nazýval “sexmaschinea”, druhý 18 ročný, turecký Rus. Vedel trocha po rusky, tak sme komunikovali turecko-anglicko-rusko-noho-ručne. Tento stop ma dostal až do cieľového Tatvanu. Cestou ma ponúkli kukuričnými chrumkami, cigaretami a zastavili sme aj na čaj.

Príroda na tomto úseku je úchvatná a ja, turistický šéf kamiónu, som si mohol kdekoľvek zaželať, aby zastavili a mohol som robiť fotky.

Obaja boli veľmi milí a cesta ubehla rýchlo, aj keď kopcovitá krajina zapríčinila, že do Tatvanu sme dorazili až o 16:00.

V Tatvane som hneď pri ceste zbadal smerovú tabuľu na “Turist Info Centrum”. Celá cesta k tomuto miestu bola výborne vyznačená. Tu ma uvítal sám riaditeľ:

Tatvan Turist Information Office
Zirai Donatim Cad. No. 86 (near hotel Kardelen)
13200 Tatvan/Bitlis Turkey
Kurtulus Acer director
Phone: 0.434.827 63 00
Fax: 827 63 01
Home: 0.434.827 87 26
email: kurtulus.acer@seckinmail.com

Dal mi veľa informácií, okúsiť lokálny tabak, čaj a chcel, aby som spomenul jeho mesto, lebo majú veľký záujem o turistov. Občas sa zastavili aj iní ľudia a prehodili so mnou pár slov. Vypytoval som sa na Mehmeta Salliho, zavolal mu, vraj príde, ale teraz niekde opravuje auto-dolmuš. Niečo po 17:00 zavolal Mehmet do knacelárie. Veľmi som mu nerozumel, lebo má strašne zachrípnutý mumlavý hlas, tak mi dal k telefónu nejaký
ženský hlas, ktorý mi oznámil, aby som o 19:00 čakal pred cestovnou kanceláriou Bestvan. S pánom riaditeľom sme si ešte vypili trochu borovičky a ukázal mi materiály, ktore pripravuje o meste a okolí. Skutočne pekné a zaujímavé dielo. Dúfam, že sa mu to podarí dokončiť a vydať nejakú brožúrku.

Počas čakania som si kúpil za 1.000.000 (30Sk) kopu gaštanov, nezvládol som to celé zjesť, tak som pár dal malému chlapčekovi, čo pobehoval okolo.

Mehmet vyzeral presne, ako som si ho predstavoval. Pomerne vysoký, tmavý, fúzatý, v ledabolo upravenej košeli, s hrubým hlasom a dosť veľkým brušiskom. Prišiel ešte s jednou krásnou židovkou a jej chalanom, obaja z Izraela. On:

Eshchar Yotte Kibutz Ramat Yohanan
ZIp: 30035
Israel phone: 972-48459647

Ona:

hilalala@hotmail.com

Najskôr sme zašli do icafe na čaj, zadarmo. Izraelci kúpili kazety s lokálnou hudbou. Ja som zistil, že mp3 kurdskej muziky sa dajú stiahnuť na www.welat.com. Izraelci zaplatili 30.000.000 (1000Sk) za celodenný výlet dolmušom (boli v ňom len oni dvaja a šofér!) do Batmanu. Myslím, že pre skupinu 7-10 ľudí by to bola super cena. Večer Mehmet rozprával, že najlepsie je, keď príde skupina 9 ľudí, spia vonku, v aute sa varí na plynovom variči a on ich vozí po celom Turecku. Baba je veľmi aktívna. Vidno, že to šokuje domácich. Cestou do dediny Seribayr, kde Mehmet býva sa ma začala vypytovať na otázky Afganistanu a tak. Bolo cítiť, že jej priateľ so mnou nesúhlasí.

Neskôr u Mehmeta sme ešte dosť dlho diskutovali a v mnohom sme sa nakoniec dokázali zhodnúť. Teda hlavne on so mnou . Veľmi ma zaujalo jeho rozprávanie o kibutzoch, v jednom dokonca žije. Je to ako komunistická utópia, všetci sú si rovný.

Mehmet býva v kamennom dome. Jeho 3 dcéry, synova manželka a žena doma vyšívali. Dvaja malý chlapci pobehovali po okolí. Veľmi zaujímavé miesto a milí ľudia. Spal som v predsieni a rýchlo som zistil, že v tomto období už na vrchole Nemrut Dagi (3050m) spať nemôžem. Bola poriadna zima. Už Tatvan je vo výške 1680m.

Zápis dňa: 10.10.2001

Ráno som vstal o 7:00, ešte bola tma. Vyhrabal som sa zo spacáku, rozviazal topánky, ruksak a šnurku od spácaku, ktoré som na noc poviazal dokopy, aby ma náhodou niekto neokradol. Prešiel som zo 20m na miesto, kde sa dá stopovať a vystrčil ruku. Deň začal super. Nie ako včera, dnes mi za 5 minút zastal chalan čo ide do mesta Bolu.

Smrdí mu z papule. Isto aj mne, ale ja som si nemal, kde ráno umyť zuby. Nechal som sa vyhodiť niečo pred Bolu. Podľa mapy, tu niekde neďaleko musí byť peage na dialnicu. Za 10 minút mi zastala cisterna a veziem sa asi 5km späť, k odbočke na dialnicu. Kdeže, yuppíci, ktorí ako jediní používajú tvrdo platenú dialnicu ma ignorujú. Ešte k tomu sa po 20 minútach obsmŕdania po okolí u mňa zastavil policajt. Tvrdý ksicht, ani ceknúť anglicky, nedostatok inteligencie, aby mi aspoň rukami ukázal o čo mu ide. Jasné, že viem, čo chce. Zase ma chce vyhnať z dialnice. Mám dobrú náladu, usmievam sa na neho a stále opakujem, že idem do Ankary, nie otobus ale otostop a po slovensky mu nadávam. Yuppíci stále nezastavujú, policajt to už síce vzdal, ale je stále na blízku, tak to po hodine balím a idem spať na normálnu cestu. Za 15 minút, o 9:30 ma už berie upravený starší pán a to rovno do Ankary. Huráá, konečne, už som si to zaslúžil. Má Volkswagen transport, diesel. Super autíčko. Také mať na cestovanie a ešte zo 3 parťákov, čo by išli so mnou. To by som sa nemusel na každom mieste báť, či vytiahnuť kameru a tiež by som nemusel celý deň stáť v prachu okolo idúcich áut. Aj tak je to super. Chlapík si to riadne páli a policajti na každom kroku. Fakt, snáď každých 50 km merajú z predu na strašne rovných a dlhých úsekoch, vraj aj v noci. Nie je úniku. Za chvíľu nás aj zastavujú a ujo musí platiť, ešte mu dávaju nejaké trestné body do vodičáku. Nie je šanca vyjednávať. Ujo je ale úplne kľudný. Cestou som chvíľami spal a chvíľami počuval tureckú operu! Celkom v pohode hudba, som nato pripravený.

Istanbul-Ankara je okolo 360km. Ankara sa mi veľmi páčila, hoci som sa zdržal len chvíľu. Moderné mesto, podľa mňa sa tam musí dobre žiť. Nízke, rôzne budovy, veľké medzery medzi domami, široké cesty a strašne veľa zelených parkov. Z pred parku Cumhuriyet musesi som vyrazil dolmušom do mestečka Golba. Nechcel som zostávať v Ankare, naplánoval som si radšej cestu do mesta Konya. Ani nie po 20 minútach mi zastal kamión. Išiel do Adany. Čo je až 480km z Ankary, smerom ako mi vyhovuje, Irán. Zastali sme na pumpe. Vodič ma pozval na čaj. Potom som mu pomohol spevniť cement na vlečke gumenými lanami a pokračovali sme.

Nevie veľmi po anglicky, len pár slov, ale hráme hru: hádaj čo myslím a napodobňujem. Super to funguje. Keď obaja chcú, dá sa dohovoriť.

Neskôr ma pozval ešte na večeru. Kura, chlieb a šalátik, čaj a voda. Za oboch platil v motoreste 3200000 (100Sk). Vymenili sme si adresy:

Ender Can Uesiloglu
mobil: 0543-4426506
home: 0322-433 46 04
praca: Erdogan car petrol UENI GARAJ CAR KARSDISI No. 451 Seyhan-Adana

Okolitá príroda bola veľmi suchá a dlho sme išli okolo soľného jazera. Videli sme aj nejaké prostitútky, vraj stoja od 2.000.000- 5.000.000, ale je to nebezpečné. Vraj v bordeloch chodia k doktorovi a aj ťa tam okúpu . Tam to stoji od 10.000.000. Asi to má ako tirák schodené.

Daroval mi prsteň, neskôr si ho každý obzeral.

Naučil ma pár nových slovíčok:

IS – robota
bugyr – dnes
jarem – zajtra
aine – to iste
anladn – rozumiem
anladnme – rozumies ma ?

Na vojnu chodia ako 20 ročný a to na 18 mesiacov. Sranda bola, keď mi vravel, že neberie každého stopára, ale ja som vraj vyzeral ako dobrý človek. Neviem ako to videl, skôr cítil, lebo som mal čiapku a veľké slnečné okuliare. Aby mi dokázal, že je v turecku nebezpečné byť vodičom, začal mi ukazovať svoju výzbroj. Pištoľ pod postelou, nôž pod sedadlom a bejzbolku nad hlavou. Keď mi to začal vyťahovať pred očami, nebolo mi všetko jedno. Vysvetlil mi, že podľa ŠPZ sa dá zistiť mesto, ale nie podľa písmena, ako u nás, ale podľa čísla pred písmenami.

Vyložil ma na začiatku Adany. Povedal, že ide odviesť auto a dobehne ma osobným autom. Z časti som si aj želal, aby sme sa už nestretli, lebo mi už vela pomohol a doma mal malé 2 ročné dieťa. Bola polnoc a ja som sa vydal smerom do centra. Cesta bola dlhá a chodník bol často za stromami. Už sme sa nestretli. Vďaka mu za všetko.

Kráčal som dlho, asi hodinu, taxík som bol rozhodnutý nepoužiť. Zastavil sa pri mne chalan na bicykli vo chvíli, keď som to už už chcel vzdať. Spustil na mňa turecky, ale nakoniec mi úspešne vysvetlil, že centrum je len pár metrov. A skutočne. Hotely, čo som našiel stály, ale 12.000.000 (400Sk), alebo boli plné. Jeden taxikár ma nahovoril, že keď mu dám 2.000.000 (66Sk), tak ma zavezie do hotela za 5.000.000 (170Sk)/noc. Tak som mu podľahol, boli už skoro 3:00 a chcel som sa len vykúpať a spať. Jeden taký sme našli, ale chceli odo mňa 7.000.000. Tak som ešte unavený zhádal cenu na 6.000.000 (200Sk). V podstate neúspech, ale aj tak dobre. Okúpal som sa, konečne čupol nad dieru, umyl zuby a šiel som spokojne spať.

Zápis dňa: 15.10.2001

Žiaľ, chcel som dopísať celý týždeň, ale je tu hrozná klávesnica. Musím nájsť iné internet cafe. Som v súčasnosti v tureckom meste Diyarbakir, neoficiálnom hlavnom meste kurdskej menšiny.

Zatiaľ čau.

Zápis dňa: 9.10.2001

Ráno som vstal o 8:10, myš ma nezjedla a keďže som ruksak pozatváral a vyložil na stolík, aj ten vyzerá, že zostal celý. S myšami mám v poslednom čase len zlé skúsenosti. Doma, vo Zvolene, nám do podkrovnej izby na jeseň cez strechu dokážu preliezť myši. Zväčša ich počujeme, ako sa preškrabávajú cez sklennú vatu, nastražíme pasce a je pokoj. Pár dní pred odchodom som takto myšku začul, ale na druhý deň som zabudol kúpiť pasce. Sadol som si večer k počítaču a spisoval informácie o miestach, ktoré chcem navštíviť. Keď ma zrazu pod nohavicami, tesne pod kolenom niečo zacalo svrbiet. Len tak, popri písani som sa poškrabal. Bola tam malá hrčka, ale v zamyslení som jej nevenoval pozornosť. Nedopísal som ani ďalších päť písmen a svrbiaca hrčka sa posunula vyššie, na stehno. Kedže sa už začínalo jednať o moje dôležité miesta, konal som rázne. Bleskovo som hrčku cez nohavice chytil do ruky a riadne stisol. Moje zistenie je, že človek sa myší báť nemusí, lebo ich jedným stiskom dokáže zabiť. Cez nohavice som cítil, že sa jedná o myš. Nedôveroval som jej smrti. Pomaly, opatrne, som si dal dole nohavice, stále držiac myš pevne v hrsti. Zviazal som nohavice do klbka judistickým opaskom ležiacim neďaleko a keďže bola vonku tma, celé som to hodil na dvor. Cítil som sa hrozne špinavo, poškvrnene, rýchlo som sa išiel osprchovať. Ráno som pozostatky votrelca vysypal z nohavíc do smätného koša a dal prať nohavice. Aspoň 2-krát.

Pred odchodom z hotela, som sa chcel ešte osprchovať. Zišiel som dole, ale kúpeľňa bola obsadená. Pred ňou na zemi sedela kamarátka Amiko a čítala japonskú knihu. Zhora dole, zprava doľava, v tých japonských hakybakoch. Podebatili sme, zanadávali na toho niekoho, kto je už vyše 40 minút v sprche. Zistila mi na Japonskej ambasáde, že Pakistan je nebezpečný, ale Irán je v poriadku. Aspoň ten Irán ma potešil.

Išiel som sa pobaliť a nakoniec sa mi podarilo aj osprchovať. Na recepcii som zaplatil 6.000.000Lír (200Sk) za dve noci, vypýtal som si vizitku a veselo vykročil do Ázie. Od hotela to bolo kúsok ku kompe do HAREM FERI PORT. Lístok stál 600.000Lír (20Sk). Plavba trvala asi 10 minút, troška som pokameroval európsky a ázijský breh. Z prístavu som potom dlho, predlho kráčal po Istanbul-Ankara asfalt až pokiaľ ma jeden chlapík nevyviezol na pomerne jednoznačnejšiu cestu von z Istanbulu. Opisovať celé toto utrpenie nemá zmysel. Snáď len toľko, že pokiaľ človek nie je za značkou dialnice, môže sa stopovať a kráčať po kraji koľkokoľvek prúdovej cesty. Tento deň bol pomerne hrozný. Kráčal som minimálne 4 hodiny s 25 kg ruksakom. O 14:15 ma jeden starý kamionista (Kurd) odviezol do mesta Adapazari. Po toto mesto sme išli po diaľnici. Stopovať na diaľnici sa ale nesmie, všade sú policajti a vyhodili ma aj z peage (miesto, kde sa platí za vstup na diaľnicu, aspoň vo francúzsku sa to tak volá). Takže dialnice v turecku neodporúčam. V Adapazari som si dal čajík a naplnil fľašu čerstvou vodou v jednom autoservise. Stopol som dvoch Kurdov, čo ma vzali do nejakej malej dedinky, ale správnym smerom na Ankaru. Neviem načo majú tú diaľnicu, keď po nej nikto nejazdí a aj táto normálna cesta je dvoj prúdová. Kurdi ma ponúkli hroznom a cigaretou. Nemukli ani slovo po anglicky, len ma viezli. Z tej malej dedinky ma zobral usmievavý starý Turek do mesta Duzce. Strašne rozťahané mesto. Trápil som sa stopovaním ešte do 23:00. Bezvýsledne. Nakoniec som si ľahol neďaleko cesty na kus trávy a spal som. V noci ma zobudili len nejaké psi. Funguje na ne Ksss. Našťastie, ale mal som po ruke aj sprej a nôž. Teda v spacáku, pri ruke, či nohe, či niekde tam.

Tento deň bol fakt strašný, ak to takto pôjde ďalej, tak do Indie dôjdem ako 100 ročný. Za 13 hodín len 160km. Najlepši bol ten kamionista. Ma 3 dospelé deti, ale žena mu už umrela. Strašne bol nadržaný. Trúbil po každej sukni, stále mi rozprával aké sú turecké “madam” super. Ale aj rumunské, mal ich neúrekom. A žeby rád “angeln” nejakú Slovenku. Vedel trochu nemecky. Naučil ma niekoľko dôležitých fráz:

ja=ben
ty=sen
vlak=tren
zel. stanica=istacion
lacny=asmara
vpravo=sa
vlavo=son
dopredu=ileri
dozadu=arka
dakujem=teschikur
dobre rano=gunajden
dobry den=samal alejkum
cesta=jol
idem do ankary=ben ankara gydijorum
mam rad turkov=ben turkie seviorum

Inak vedeli ste, že Istanbul má 25.000.000 obyvateľov ???

Na jedenie som dnes mal za 150.000Lír (5Sk) prepletenec pečiva a syra, za 200.000Lír (7Sk) praclík a na noc a ráno som si kúpil za 400.000Lír (13Sk) výborný chlebík pre jedného na dva dni.

Zápis dňa: 8.10.2001

Ešte som zabudol dodať, že po rozhovore s Japonkou pred kúpeľňou na druhom poschodí, som stále potreboval ísť na záchod a tak som našiel iný, priamo na mojom poschodí. Troška som sa unáhlil a teraz viem, že úplne najdôležitejšie je sa najskôr vycikať, lebo inak si človek pri najlepšom oští päty.

V Internet kaviarni som minul 3.000.000Lír (100Sk). Kaviarní je v Istambule dosť, ja som nakoniec našiel v blízkosti hotela SECTRA, blízko Modrej mešity, jednu kaviaren za 1.000.000Lír (33Sk) a je to tam celkom rýchle.

Na obed som mal len svojho Nitrana. Bol som prekvapený, že v strede igelitového sáčku s chlebom bola diera a vytrhnutý kus chleba. Hneď som mal podozrenie na myšku. Teraz, keď som sa vrátil na izbu sa moje podozrenie potvrdilo. Myška mi liezla po ruksaku. Práve premýšľam, ako jej zabrániť, aby sa nedostala popod dvere zase dnu – vyzerá to byť nemožné.

Zápis dňa: 8.10.2001

Vstal som o 8:00 a zistil som, že musím ísť na záchod. Zišiel som z môjho štvrtého poschodia na druhé, kde je sprcha a mne už známy rozchod stupačiek. Pri vstupe si práve maličká Japonka prala veci v umývadle, tak som sa s ňou radšej trochu podebatil. Dohodli sme sa, že sa za 30 minút stretneme a odprevadím ju na Japonskú ambasádu, kde mi zistí aká je situácia v Iráne a Pakistane. Jeden Turek nás totiž rušil svojimi zvukmi zo stupačkového trónu. Keď vyšiel a odmietol si umyť ruky, tak sme sa s Amiko (tak sa volá Japonka) zhodli, že je to dosť nechutné.

Je zdravotná sestra a musela dať výpoveď, keď chcela dva mesiace cestovať. Japonci majú len jeden týždeň dovolenky. Je tu už 20 dní a cestuje sama. Teraz by rada do Sýrie a Egypta, ale išla sa radšej spýtať na ambasádu, či to je bezpečné. Japoncov je tu inak strašne veľa.

Odprevadil som ju a sám som potom išiel natáčat Bosporský prieplav, mešity a pozrieť veľký bazár. Cestou som videl, ako sa v kopci rozpojila električka, našťastie sa nič nestalo. 

Cítim sa tu veľmi bezpečne. Premávka na uliciach nie je hrozná, ľudia sú milí, otravujú minimálne a hneď dajú pokoj, keď o to požiadam. Všade je polícia. Keď sa človek nedá zlákať a nakupuje vo vedľajších uličkách, je tu aj lacno. Počasie je príjemné, letné teplo, v tieni vetrík a príjemne. Žobrákov je oproti Afrike málo. Anglicky sa dá dorozumieť bez problémov. A je tu čisto, žiadny smrad.

Niektoré ceny:
kurz – 1.635.000Lír
pečivo na ulici, bez jednania – 200.000Lír
menu v čínskej reštike – 5.000.000Lír
varená kukurica – 250.000Lír
pecena kukurica – 300.000Lír
ryza + mlete maso – 350.000Lír
pivo v restike – 1.000.000Lír
1.5 l vody – 350.000Lír
1 hodina internet – 1 000 000

Teraz je 16:08 a idem do internet kaviarne, aby som vám napísal.

Nefunguje dobre klávesnica “a”, asi ste si všimli. Teraz je 19:03 a končím, čaute.