Zápis dňa: 6.10.2001
Vstaly sme o 8:15. Na to, koľko sme večer pojedli, bol môj výkon na záchode úbohý. Bude sranda, ak ma to chytí niekde vo vlaku.
Rozhodol som sa ísť vlakom do mesta Szeget. Z Budapešti by som sa musel zložito dostávať na stop a po včerajšku a niekoľkých nedobrých skúsenostiach so stopom v Maďarsku od iných cestovateľov je to možno najlepšie. Musím sa čo najskôr dostať do Turecka, tu je priveľká zima na pohodlné spanie vonku, keď ma stop nevezme.
Neďaleko Klifovho bytu je stanica Nugati. Peniaze som zamenil v podchode, lebo v staničnej zmenárni je zlý kurz. Zamenil som 500Sk, dali mi 2675Ft. Vlak Nugati-Szeget stojí 1482Ft a odchádza o 10:05. Ten istý vlak ide aj do Keckemetu, odkiaľ by sa dalo stopovať, stojí 882Ft. A zistil som, že stojí aj v Czeglede odkiaľ sa dá tiež stopovať, ale na iný hraničný prechod. Ja idem do Szegetu.
Ešte na stanici v Nugati prišiel do kupé mladý chalan a žobral prachy na lístok. Choď do paroma, zachvíľu ma čakajú bezruký a beznohý zobráci, tak prečo by som mal hneď pri takom zdravom chalanovi zmäknúť ?
Prisadla si ku mne baba, číta si Strážnu vežu. Jehovisti sú fakt všade, aj v Afrike boli. Nakoniec vysvitlo, že nemá ani kúpený lístok, ale oplatilo sa jej to, išla minimálne 100km, kým ju sprievodčíčka vyhodila. Ešte si prisadli 2 angláni, baba je hrozná, 2x ja, chudák chalan. Keby nesedeli v mojom kupé, tak vystúpia z vlaku bez jednej veľkej tašky. Ach jaj, taká je moja misia.
Do Szegetu sme dorazili o 13:03. Zo stanice som sa vybral po električkovej trati k mostu Belvacosi Hid, ktorý je smerom na výpadovku na mesto Mako. Na rohu som si ešte kúpil minerálku za 1009Ft a chlieb za 200Ft a keksíky. Na výpadovku to bolo asi polhodinku peši. Nato, že má môj ruksak 24kg sa mi šliape veselo.
Nestihol som zjesť ani 2 keksíky a už mi zastali 2 Maďari s dodávkou. Nevedeli anglicky, takže aspoň môžem tichučko sedieť. Mako je asi 25km. V Mako stopujem na prechod Nagylak. Cesta je široká, autá jazdia, popŕcha a žiadna sviňa nechce zastaviť. Niečo po 15:00 mi zastal nejký Talian.
Na hraniciach som skúšal prehovoriť nejakého Tureckého kamionistu, aby ma zobral do Turecka. Stoja tu len 3 kamióny a jazdia za nejakú európsku značku Mars. Vraj ma nemôžu zobrať, majú to v zmluve. Škoda. Mám hľadať Turecké auto. Je zima, radšej idem cez hranice a do Istambulu pôjdem drahšou variantou, autobusom. Aj tak som sa chcel stopu v Rumunsku a Bulharsku vyhnúť. Keby bolo leto tak sa určite dá počkať na nejaký kmión až do Turecka.
Hranice som prešiel poľahky. Len Rumuni vrteli hlavou, že idem sám a mám Iránske víza. Ja by som skôr vrtel, že idem sám a cez Rumunsko. Každy má asi iné informácie.
Stopol som 2 nemky, asi lezby, ktoré neďaleko odo mňa zastali na parkovisku. Použil som nemčinu a svoj šarm. Nakoniec sa rozhodli ma zobrať až do Aradu.
V Arade som rýchlo našiel stanicu, je to cestou do centra po 4 prúdovej ceste a idú tade aj električky. Vlak do Bukurešti ide niečo po 21:00 a stojí 870.000Lei. Ľudia mi ale povedali, že tie vlaky smrdia a sú pomalé. Zmenáreň bola na stanici, pred ňou ma zastavil chlapík, či chcem meniť, ponukol mi kurz 27.000. Tak takto ľahko ma neojebe. Predo mnou svieti tabula s oficialnym kurzom 30.600Lei=1USD.
Pred stanicou som natrafil na parádnu dodávku, Ford, novučičký, video, popolníky a krásna pasažierka. Ide do Bukurešti každý deň o 21:30. Tam by mal dorazit za 12 hodín a stoji len 990.000Lei. Ide sa.
Je to jazda smrti, ale aspoň som videl jeden film s Chuckom Norisom a
podebatil so spolujazdkyňou Marou. Študuje ekonómiu, prvý ročník.
V Bukurešti sme boli o 6:40 ráno. Vodič ma ešte samého odviezol do nejakej agentúry, ktorá vozí lacno do Istambulu. Za cestu chcu 850.000Lei alebo 30USD. Keďže nemám Lei, tak sa oseriem o 2$. Bus odchádza až poobede o 16:00, takže som sa rohodol žgrlošiť aj keď ma strašili, že ešte chvíľu a bus bude obsadený. Kto by im veril, všetci vyzerajú ako cigáni.
Chcel som meniť u taxikárov, ale asi tu neexistuje čierny trh, len ma chceli odviezť do mesta za 5USD. Vraj tu zmenáreň nenájdem. Išiel som ďalej a asi ozaj tu zmenáreň nenájdem. Tak som sa vracal a jeden taxikár ma zavolal do obchodíku, kde pil kávu a debatil s predavačkou. Troška sme podebatili a už ma chcel viesť za 2USD do mesta. No a nakoniec mi predavačka zadarmo dala lístok na električku v cene 5.000Lei a vysvetlila mi ako sa dostanem do tejto
istej agentúry v centre mesta. Super, treba len povedať, že si Slovák, že nemáš prachy a ideš do Indie.
Oproti stanici Gada Ne Nord (za vstup do stanice sa platí 3.000Lei, takže tam nejdem) som zamenil prachy a neďaleko som kúpil lístok do Istambulu:
Toros, Turizm Ltd.
Istanbul – Bucuresti
Bucuresti Gara Ne Nord, tel. 004/01/223 18 98 – 223 19 18
Buyuk Resit Pasa Cad. No. 48/1 Lleli/Istanbul
Merkez Tel/Fax 009(0212)513 53 13 – 528 18 50- 528 57 09
Emniyet Grji Tel. (0212) 529 41 92 – 529 41 98
Od 9:00 do 15:00 som počkal v agentúre. Striedavo som spal na lavičke, čítal a lúštil krížovku. Dal sa so mnou do reči jeden zo zamestnancov. Je vyštudovaný právnik, ale nezohal po škole job. Podobné veci mi vravela aj Mara, ktorá sa rozhodla pre ekonómiu, lebo ako právnička je drahé dostať job. Vraj mohol mať miesto sudcu za 30.000USD alebo notara za 100.000USD. Toľko nemá, kto by mal, tak teraz robi za 80USD mesačne.
V autobuse boli lístky miestenkové, sedím v druhom rade v predu na pravej strane. Takže super výhľad, len škoda, že je tak rýchlo tma. Fakt a v rumunsku je čas o hodinu popredu.
Najskôr sme išli na to miesto, kde som bol ráno. Tu umyli autobus a ja som si zatiaľ kúpil v obchode, kde mi darovali lístok na električku 2 balíčky chrumiek po 5.000 Lei a nechal som sprepitné 3.000Lei.
Vyrazili sme o 16:07, ráno o 4:00 máme byť v Istanbule (neboli sme). Počas cesty som si všimol, že nafta stojí 13.700Lei a benzín 18.700Lei.
Autobus je slušný Mercedes, klíma, video (ruské a turecké nudné filmy), čaj, káva a džús zadarmo a jedna hosteska priamo predo mnou. Autobus je plný rumunských cigaňov a Turkov. Zaujímavé je, že všetci nosia mokasíny.
Na Rumunských hraniciach stojíme asi hodinu. Traja museli dať úplatok, fľašu alkoholu, majú v neporiadku pas. A jeden musel s 2 deťmi zostať v Rumunsku. Vraj mal napísane, že 1 dieťa ide len do Bulharska a jedno až do Turecka.
Na Bulharskú stranu ideme kompou. Dunaj je plný oleja a colníci v ňom chytajú ryby. Videl som len ako vytiahli nejaké haraburdy. Na kompe sa mi prihovoril rumunský cigáň so štyrmi deťmi. Dve sú jeho. Cestujú medzi Poľskom a Tureckom a kšeftia s bundami a kuframi. Hlavne deti vedia slušne po poľsky. Zisťujem, kde a ako lacno spia v Istanbule. Vraj za 2 USD a ukážu mi to.
V autobuse mi strčili do ruky nejaký lístok. Chalan čo mi ho dáva, len habká anglicky a cigáni sedia v zadu. No veď sa to na niečo zíde. Bulhari nás nezdržujú, len colnik sa ma pýta “Kam ideš”, je super, že sa so Slovanmi dá tak ľahko dohodnúť. Sedím vedľa starej rumunky, ktorá fajčí ako partizán, vlastne ako všetci ostatní v autobuse, okrem mojich kamošov cigáňov. Tak radšej spím.
Zastavujeme pri nejakej reštaurácii Bajkala a všetci sa ženú dnu, jesť. Ja nemám zamenené prachy, tak tam nejdem. Horšie je, že za WC sa tu platí. Tak postávam pri autobuse a čakám, kedy bude vhodná chvíľa zabehnúť do kríčkov. Divím, sa že všetci cestujúci radšej platia. Isto vedia prečo. A chlapíci, čo sedia pred reštikou su pocerní a vyzerajú nebezpečne. Zrazu sa mi prihovorila hosteska celkom slušnou angličtinou. Vraj môžem ísť tiež jesť, že je to v cene lístka a nato
som dostal ten papierik. Záhada vyriešená. Hlcem ryžu s mletým mäsom, šalát a vodu. Som riadne hladný. Posmelený večerou idem von a štím neďaleko reštiky. Mal som štastie, kamoš cigoš ide tiež a jeho hneď naháňa čašník 
.
Troška som pokecal s hosteskou. Študuje vraj posledný rok cestovný ruch a toto je jej job 2x do týždňa, vraj je najlepšia v ročníku, jediná hosteska, čo vie anglicky a po škole chce ísť žiť na Nový Zéland. Len ma prekvapila, keď mi začala tvrdiť, že Turci sú zlí ľudia, Židia neznášajú Američanov a Japonsko je zaujímavé, lebo sú tam Gejše (tých som na Rumunských parkoviskách videl spústu). No, možno je aj tak najlepšia.